František Kubernát - Sorry

My dvaja a čas.
Starli sme v ňom vedľa seba. Jeden z nás rýchlejšie. Dali sme sa dokopy tak, že mi ho darovali ... Ako to už býva - pes si nevyberá, psa si vyberajú. Teraz, keď pri mne zostarol, desí ma časový nepomer medzi geneticky načasovanou dĺžkou našich životov. V jeho neprospech ... A cítim sa možno aj trošku previnilo. Veď on mi venoval celý svoj podstatne kratší život. Mne jedinému. Dokázal by som to isté aj ja? Pochybujem, možno ... Za určitých podmienok, ktoré by som však pred tým objektívne zhodnotil, prekalkuloval a rozhodol sa ... Lenže on nemal na výber, možno obaja sme nemali na výber, ale to je teraz už celkom jedno. Jednoducho naše cesty sa spojili, dostali sme jeden druhého.
Sledujem ho, ako chodí bezcieľne po miestnosti, ako sem - tam naráža do predmetov a nevníma tvrdosť ich hrán, ako dokáže preležať celé dni. Dívam sa mu do sliepňavých očí; už len sťažka dokážu rozoznať, kto to je, kto ho práve teraz hladí, íska za ušami. Neolizne mu ruku ... Márne hľadám v ňom to malé čosi, ktoré som si pred rokmi doniesol domov. Hrdzavé šteniatko sa mi vtedy vošlo do dlane jednej ruky, plné života a nenásytnej chuti poznávať svet, rajón, ktoré ono ešte neočuchalo a neoznačkovalo. Svet ľudí, hoden šteňacieho záujmu.
Vtedy som si až tak neuvedomoval, že som si s tým strapatým nič, ktoré sa mi pretláčalo rukávom bundy ako tunelom až po teplú pazuchu, priniesol veľké srdce ... Srdce plné nepodmienenej oddanosti. Prijmi ma, pane, a daj mi, čo môžeš, a ja ti to vrátim aj s úrokmi a navyše pridám ešte trochu ... A možno nie len trochu.
Taká je psia oddanosť. Nezištná, všeodpúšťajúca, vďačná za málo, absolútna. A navyše na celý život.
Ako šli dni, naše biopolia sa postupne navzájom poprelínali. Žili sme vedľa seba tak, ak som si to prial ja, jeho pán. Poznali sme svoje chúťky a zlozvyky. Pri pohľade na neho meditujem o živote čoraz častejšie, v mojom veku nezvykle. Tuším, cítim, že sa blíži jedna z najťažších chvíľ môjho života. Okamih, kedy odrazu on už nebude, odíde do večného zabudnutia. Je to nezvratné práve tak ako zarmucujúce ... Môj zmätok vrcholí, niekde vzadu v podvedomí cítim, násilne sa utešujem, že keď k tomu dôjde, jemu bude už dobre. Už nebude narážať do nábytku, prestane sa diviť, že odrazu už nedokáže vyskočiť na pohovku, na ktorú si predsa navykol kedykoľvek si ku mne prisadnúť.
Zatiaľ čo ja, starší, paradoxne ešte neuvažujem o konci cesty, ktorej dĺžku mi určila vyššia prozreteľnosť, on možno čoskoro prejde tak ako kedysi rukávom mojej bundy tušeným tunelom za mystickým bielym svetlom do novej časopriestorovej dimenzie. Do recyklovaného života psej nirvány bez obojkov a náhubkov.
Aký je môj životný údel? V ľudskej osirelosti na druhom brehu v trojrozmernom hmotnom svete existenčných starostí, strát a nádejí. To je to, o čo ide. Ja a moje pocity. Jednoducho tých iks rokov spoločného života zabalím do igelitky a basta. Bolo - nebolo. Mrazí ma, keď si to predstavím ... Netráp sa, neužieraj sa v spomienkach tu bude stále alebo sa ti aspoň prisní v noci. Veď napokon je to len zviera, nemá tvár, tak sa to predsa hovorieva. A ja som bohužiaľ len človek, nič viac ... Chce sa mi volať, obviňovať celý svet,
protestovať ... On mi dal celý život a ja ???
A tak zatrpknuto čakám na ten okamih, až ten, čo mu dal prvý dych, prijme jeho posledný. A ja sa postarám aspoň o to, aby sa jeho telo nestalo korisťou predátorov ani po smrti. Viac nedokážem.
Bojím sa, bojím sa to vysloviť nahlas. Bojím sa, že som neobstál, že som sa mu nevyrovnal. Dostával som od neho veľkoryso všetko a dával mu tak málo. A predsa aj to málo prijímal, vítal s radostným zakňučaním. Bolo to preto aspoň o trošku viac než málo? Nádeje nie je nikdy dosť ... Čo si to chcem nahovárať? Tak či tak, pochybnosti nič nenapravia, vždy budem tým, čo mal dať a nedal.
Ospravedlňujem sa.
Sorry.